Dnes je štvrtok, 28. marec 2024
oslavuje Soňa - Poslať pohľadnicu
 
Pomoc Napíšte nám
Lucia : Čo život dal... späť na zoznam blogov
založiť blog
Keď bolí duša...

2009-06-26 16:51:10  |  Moje básne  |  prečítané: 989x | poslať známemu

Smutok moju dusu kvari,
bolest telo suzi,
radost, slnko zo zivota vzali,
nic mi zda sa nenechali.

Kolka tryzen, trapenie,
preco tolke utrpenie?
Su na svete i horsie veci,
ale preco musime takto trpiet vsetci?

Azda to vsetko zmysel ma nejaky,
no neviem prist na to aky.
Chcela by som vidiet krasu,
ale zivot nedava mi zatial sancu...

Volam, prosim, pomozte mi,
ale len celkom potichu,
chcela by som aspon na chvilu zazriet stastie velmi,
no nevidim cestu uniku.

Kde hladat silu, azda v Bohu?
krestanstvo ma isto silu veliku,
ale neviem najst cestu k nemu,
asi som zbludila v tom rychliku...

Hladam cestu nadeje, azda vykupenia,
neda sa ale necinne sediet a cakat na znamenia...
No prijat pomoc neskutocne tazke je,
ale pri srdci vtedy krasne zahreje...

Slabost na mna dolieha,
je toho uz na mna vela,
bolest ukrutna to vec,
neda sa ju poslat len tak prec...

Tazke skladat basne
o radosti a krase,
ked vsetko sa na mna vali
a zachranne koleso mi vzali.

Nadej v kute duse vraj svoje kridla ukryva,
ale kde sa brana k vstupu odomkyna?
Zufalstvo na kazdom kroku,
nevladzem uz s nim po boku...

Topim sa v prachu
a vo vlastnom strachu,
mala by som vstat,
kde vsak silu vziat?
Zivot ako domcek z karat skutocne sa lahko zruti,
tazko potom zliepat zbytky potrhanych peruti...
Radost a smiech vystriedaju slzy,
marne to potom druhych mrzi...
Prebytok pocitov len dalsiu strast plodi,
nelahko opisat tu silnu bolest v hrudi...
Nepokoj striast nepomozu ziadne lieky,
no vari to bude takto cele veky?
Umriet vo vecnosti, zda sa azda nemozne,
preco clovek ale veri vtedy stale len v to zle?
Kolko ran na dusi clovek este utrzi,
kym ho to nacisto neskrusi?
Skusat kolko zvladnem stale moju dusu suzi,
vokol stastia druhych moja mysel smutne kruzi...

preco je pravda obcas horsia ako loz?
preco zabodne priatel do chrbta noz?
preco zivot taky kruty je?
preco bolest takmer zabije?
preco stastie stale unika?
preco laska lahko nevznika?
preco zavse srdce tak zaboli?
preco nic nepomoze v tolkej bôli?

smutok zvija telo sta had,
co pustit nechce,
tolko utrap,
preco Boh ma tresce?

na navstevu len myslienky prichadzaju
a priatelia odchadzaju,
bolest jediny staly host,
ktoreho mam uz ale dost...

na lasku druhych skrusene moja dusa hladi,
nie je v moci nikoho pomoct mi v mojom ziali...
srdce trha pohlad na stastie druhych,
neviem kde sa vo mne vzalo tolko vzbury...

vravia neplac, nesmut, nevzdavaj sa,
aj nemozne mozne je,
tazke vsak chciet pozbierat sa,
ked nic pekne nezostane...
cas sa plazi ako tien,
pali ako mraz,
z okna stieras srien,
dalsi rok presiel zas...
moc tak uniknut bolesti, nemysliet,
vylustit nezname z rovnic co niet...
vyzliect kabat smutku len pretvarka by bola,
vsetci sa ti smeju dookola,
chcem zabudnut dychat, netrapit sa viac zit,
tato cesta je uz tenka ako nit...
chlad zivota dusu vzal,
povrazmi ma domotal,
v tomto mori bez lodi nevidiet na majak,
ostava hladat cestu nastokrat...

cela dusa sa od bolesti chveje,
marne sa pytam co sa deje,
odpovede sama hladam,
stale hlbsie dolu padam...
strach jediny priatel, verny ako tien,
marne hladat v tejto tme pochoden,
ziadna boja na okoli,
vsetky zda sa ukradli...
podplatim smrt a ona raz vojde po spickach,
pocka az spocinie tazoba na vieckach
a potom ked si lahne ku mne,
na chvilu uverim ze nie som sama... a ucitim stastie...

preco musim byt tak sama?
preco mozaika stastia sa mi stale rozbija?
preco ma vsetko ubija?
preco aspon nieco nie je hladka rovina?
preco len v bolesti moj zivot spociva?
preco u mna radost smutok nestrieda?
preco vobec tolka bieda?
preco ma laska obchadza?
preco bolest neodchadza?

azda som hlupa a slaba,
nedokazem sa mat rada,
nemam sil ani vstat,
uz len sedim v prachu
v bolesti a vlastnom strachu
a cakam na zvrat...
marna je prosba o pomoc,
stale nieco brzdi krok,
bolest telo ako obruc zviera,
nepusti az kym neumieram...
zivot samy paradox,
obraciam sa k bohu
a pritom neverim ze ma nad nami moc...
zhluk slov obcas zo mna vyjde,
zmysel nehladajte nikde,
tazko je vobec hovorit,
ked nemam pre co zit...
neistota sa stale v mojej dusi rozpina,
fantasticka je to zas novina...
moderna poezia zufaleho samovraha,
odpuste, ze tu utechu hlada...

spomalene zrychlit by som chcela krok,
preklenut mostom nadeje priepast zufalstva,
nedari sa zvratit dalsi rok,
co este pride, to je otazka...
vravia, ze slnko je za rohom,
pride spat ked to najmenej cakas,
skor je niekde daleko za polom
a striehne ako unikas...
dlha a tazka cesta byva za stastim,
nie je to ani hollywoodsky film,
dufam len, ze sa na nej uplne nestratim
a mozno raz postupim...
mam strach a pocit, ze nik ma nema rad,
som sama vo vazeni bolesti
a nik ma z neho nevyprosti...

vsetko bude dobre, nesmies sa bat,
nema mi kto povedat...
ake je to, ked ta ma niekto rad?
z vody nepostavim hrad...
smutok v dusi stale viac sa kliesni,
nepomoze nik v najvacsej tiesni...
snad boli aj horsie veci,
no vsetci maju to za keci...
ziadam vela? trochu lasky...
zbieram do ruk suche klasky...
vsetkym slaba pripadam,
zda sa ze uz vsetky zbrane skladam,
citim este trochu sil,
len ci dost aby zivot sa vo mne vzkriesil...

lepsie nechciet nic, kto ma pochopi?
no kto nechce, nedostane, preco sa raz neodstane?
bolest konca stale nema, ked ta raz pevne za ruku uchopi...
nemozem dnu ani von,
pustit ani pevne drzat,
hrat stale len hru z kola von,
zo zapaliek domcek stavat...
ruleta zivota divoko sa toci,
kocky davno hodene, pridem aj o vlastne oci...
nechcem sa s tym zmierit,
aj ked uz azda nie je co napravit,
mozno budem stale tahat za tu kratsiu nit,
no nesmiem uplne polavit...
odhalit tak tajomstvo fenixa,
co zakazdym vstane z popola,
snad kyslik by opat zaplnil pluca
tej, co pomaly umiera...

citim, ze coskoro opat spociniem v uplnom tichu,
bez potreby hovorit,
nema vyznam v minulosti stale snorit,
mozno raz najdem v niecom utechu...
utiect niekam prec aspon na chvilu,
po tom moje srdce tuzi,
cakam na to uz nejednu hodinu,
no dusa sa stale suzi...
neda sa pokorne si trpiet,
ani mlcat navzdy,
stale musi nieco v mysli utkviet,
co raz spozoruje kazdy,
tak spoznas, ked sa niekto trapi...
Pridať na vybrali.sme.sk
Diskusia k tejto téme neobsahuje žiaden príspevok. Pridajte prvý práve Vy! A práve teraz...
Nick:
Heslo:
Zabudnuté heslo | Registrácia
Lucia

zoznam rubrík

najnovšie príspevky

ďalšie príspevky