Poznávajme nebezpečenstvá druhého sveta 3
2018-04-16 18:36:19 | O živote | prečítané: 1301x |
Dávne civilizácie si uvedomovali veľké nebezpečenstvo nekonečného blúdenia ľudských duší v záhrobí. Z tohto dôvodu vznikali knihy mŕtvych, ktorých účelom mala byť akási základná orientácia na druhom svete.
V prechádzajúcom článku sme hovorili o tom, že svetlom majáka, ukazujúcim vždy správny smer, nech by sme sa už v jemnohmotnom svete nachádzali kdekoľvek, je Stvoriteľ. Jeho Svetlo však môžeme jasne vnímať jedine vtedy, keď máme v sebe silnú lásku k Nemu. Jedine vtedy, keď sme takúto lásku vedome pestovali a budovali už počas svojho pozemského života. Jedine vtedy, ak sme v súlade s prvým prikázaním nestavali nad Najvyššieho nič iného. Nijaké iné hodnoty, ktorým sme sa klaňali a ktoré nám preto budú na druhom svete zastierať Svetlo Pána. Tým sa potom nevyhnutne znižuje naša schopnosť správneho smerovania ku kráľovstvu nebeskému, ako konečnému cieľu nášho putovania stvorením.
Na druhom svete však číha jedno veľké nebezpečenstvo aj na tých, ktorí v sebe majú lásku k Stvoriteľovi. V čom spočíva?
Stvoriteľ je pôvodom a východiskom všetkých najvznešenejších a najušľachtilejších cností. Cností ako spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť, a tak ďalej, a tak ďalej. Kto teda chce kráčať nahor k Pánovi, do jeho ríše, ten musí ísť nevyhnutne cestou nadobúdania a rozvíjania cností.
Ale pozor! Stvoriteľ je zároveň i večnou, jedinou a živou Pravdou! A táto večná Pravda, prebývajúca vysoko nad stvorením bola do podstaty stvorenia transformovaná vo forme zákonov. Zákonov, odzrkadľujúcich dokonalosť jedinej Pravdy Božej.
K Stvoriteľovi, ktorý je Pravdou sa teda je možné približovať iba tak, že sa človek usiluje o Pravdu. Že sa jednoducho snaží poznávať veci také, aké sú, pretože práve ich súcnosť je odzrkadlením jedinej, veľkej a živej Pravdy Božej.
Tragédia mnohých veriacich však spočíva v tom, že prostredníctvom vierouky vlastných náboženstiev prijali neraz rôzne omyly, nekorešpondujúce s Pravdou. Omyly, ktoré sú skreslením Pravdy.
A tieto omyly si žiaľ mnohí, úprimne veriaci v Pána, odnášajú po svojej fyzickej smrti na druhý svet pevne zakorenené vo svojej duši. Aj keď teda ide o ľudí dobrých, ktorí by mohli v jemnohmotnej úrovni rýchlo postupovať ku kráľovstvu nebeskému, bude to mať pre nich nevyhnutne za následok, že v určitom bode svojho vzostupu musia zastať, pretože narazia na neprekonateľný múr. Na železnú mrežu a tá ich nepustí ďalej! Budú síce jasne vnímať Svetlo Lásky Najvyššieho, ale oni nebudú môcť na ceste k nemu učiniť ani len krok.
Títo ľudia musia totiž pochopiť, že onou mrežou, oným neprekonateľným múrom je ich vlastný, v duši pevne zakorenený, nesprávny názor, rozchádzajúci sa s Pravdou. Nesprávny názor, hlboko vrytý do ich duše, pretože tak ich to predsa učili ich duchovní učitelia, kazatelia, kňazi a majstri.
Pokiaľ však tento nesprávny názor, nekorešpondujúci s Pravdou v sebe neprekonajú, pokiaľ nenájdu odvahu zásadným spôsobom prehodnotiť to, čomu ich na zemi učili rôzne duchovné autority, dovtedy budú musieť zostať stáť pred vysokým múrom a železnou mrežou vlastných nesprávnych názorov, i keby to malo trvať celé tisícročia. I keby ich mal na tomto mieste zastihnúť rozklad hmotného sveta, zahŕňajúci hrubohmotnosť, ale i jemnohmotnosť.
Ale aby sme stále nehovorili len vo všeobecnej rovine, uveďme si konkrétny príklad. Vezmime si trebárs také opätovné vtelenia ľudskej duše do pozemského, fyzického tela.
Táto skutočnosť je obrovskou milosťou, spočívajúcou v tom, že ľudskej duši je dané, aby sa zo striktne rovnorodého prostredia jemnohmotnosti, kde trávi prevažný čas svojho bytia, mohla z času na čas zrodiť do rôznorodého prostredia na zemi. Na druhom svete, čiže v jemnohmotnosti, sa totiž každá duša nachádza v sebe a svojim chybám presne rovnorodej úrovni, kde neexistujú nijaké vzory, hodné nasledovania. Kde existujú len duše s rovnakými chybami, ako má ona sama. Ide teda o úrovne, kde sa sebe rovnorodí ľudia prostredníctvom vlastných chýb navzájom zraňujú dovtedy, až sú z toho zúfalí a nezatúžia sa vymaniť z tohto prostredia tým, že začnú intenzívne pracovať na vlastnom polepšení. K takému pochopeniu však môže človek v jemnohmotnosti, medzi rovnorodými, dospieť až po stáročiach, alebo tisícročiach.
Je preto naozaj obrovskou milosťou, ak sa duša z jemnohmotného sveta z času na čas zrodí na zemi, kde naopak vládne rôznorodosť, a kde preto nachádza mnohých ľudí od seba lepších. Kde teda nachádza vzory hodné nasledovania, čo pre človeka, ak túto príležitosť využije, môže znamenať obrovský duchovný posun, ktorý by inak, v prísne rovnorodom prostredí jemnohmotného sveta musel trvať celé tisícročia.
Ľudské bytie totiž prebieha v prevažnej miere práve v jemnohmotnosti. Jemnohmotnosť môžeme pripodobniť k moru a ľudskú dušu k rybe, ktorá v ňom pláva. Ryba občas vyskočí nad hladinu a potom opäť spadne nazad do mora.
No a práve ono krátke objavenie sa ryby nad hladinou je občasným zrodením ľudskej duše z jemnohmotnosti do fyzického sveta, aby tu, v inšpiratívne rôznorodom prostredí, nasledovaním dobrých príkladov, pozitívnych vzorov a podnetných duchovných náuk mohla učiniť zásadný posun vo svojom duchovnom vývoji. Opätovné zrodenia na zem sú teda pre každú ľudskú dušu obrovskou milosťou.
Kresťania však považujú tieto skutočnosti za blud a svoje presvedčenie si po smrti odnášajú vo svojej duši do jemnohmotného sveta.
Tento ich omyl, nekorešpondujúci s Pravdou nášho univerza ich však musí v jemnohmotnom svete nevyhnutne zadržať. V určitom bode ich duchovného vzostupu zostanú preto stáť na jednom mieste dovtedy, kým ho vnútorne neprekonajú.
Skúsme sa však zamyslieť nad tým, že ak by sme teraz išli do prostredia rôznych kresťanských cirkví a povedali im o zákonitostiach opätovného vtelenia ľudskej duše do fyzického tela, z najväčšou pravdepodobnosťou by nás ani nepočúvali, pretože ich názor je iný. A tohto svojho nesprávneho názoru sa budú pevne držať aj napriek tomu, že na zemi majú možnosť jeho konfrontácie s názorom správnejším.
Zvážme ale, čo títo ľudia urobia potom, v jemnohmotnosti, keď sa ocitnú pred železnou mrežou a neprekonateľným múrom medzi rovnorodými, kde budú všetci veriť presne tomu istému a kde nebude ničoho, ako na zemi, čo by im dalo podnet k zmene ich nesprávneho názoru.
Kedy potom, a hlavne za ako dlho spoznajú svoj omyl? Koľko im asi bude trvať, kým ho sami v sebe bez vonkajších podnetov prekonajú?
Bude to trvať možno stáročia a možno tisícročia! A je možné, že tento v duši hlboko zakorenený omyl nebudú schopní prekonať vôbec, čím však žiaľ premeškajú možnosť povzniesť sa včas z jemnohmotnosti do kráľovstva nebeského. A preto budú musieť byť strhnutí do rozkladu hmotného sveta, pretože v ňom natrvalo uviazli prostredníctvom svojich nesprávnych názorov.
Pre každého, kto verí v Boha je preto životne dôležité s najväčšou vážnosťou skúmať všetky zásadné pravdy vlastného náboženstva, ktoré sú mu predkladané. Nesmie teda všetko iba slepo prijímať len preto, že to tak hovoria a učia rôzne duchovné autority. Musí byť kritický a musí zvažovať. A to predovšetkým svojim citom! Práve vo svojom cite má totiž pevnú oporu, ktorá mu dá vytušiť, čo korešponduje a čo nekorešponduje s Pravdou.
Za každé ľahkomyseľné, alebo slepo dôverčivé skreslenie zásadných duchovných téz, ktoré si odnesieme vryté vo svojej duši na druhý svet totiž ponesieme dôsledky len my samotní. Lebo ak je to vzdialené od Pravdy, bude to len nás samotných zadržiavať v jemnohmotnosti dovtedy, kým to neprekonáme a k Pravde nedospejeme. Ale v jemnohmotnosti, bez iných impulzov to môže trvať aj celé stáročia.
Preto využime drahocenný čas na zemi a staňme sa ľuďmi hľadajúcimi Pravdu. Lebo jedine v Pravde spočíva sloboda duchovného vzostupu! Jedine poznanie Pravdy nás vyslobodí! Jedine ono nás môže oslobodiť od všetkých hmotných väzieb nesprávnych a falošných názorov, a umožní nám nakoniec povzniesť sa do ríše Svetla skutočnej, večnej, jedinej a pravej Pravdy Božej.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š. |